Nervózne som nastúpila do vlaku a prisadla si k staršiemu pánovi do prvého kupé, pri ktorom som nepociťovala paniku, že niekoho vyruším a nahnevám predieraním sa pomedzi všetky tie veľké kufre a tašky... či prepletené nohy. Zakývala som ocinovi, ktorý stál na nástupišti, a obrátila sa k tomu pánovi oproti, ktorý si ma už stihol prezrieť od hlavy po päty. Sedela som v prvom zo všetkých tých vlakov, ktoré ma mali priviezť do Olomouca, kde sa konali tak dlho očakávané prijímacie skúšky na lekársku fakultu. A zhodou okolností, či možno to tak zariadil osud, som si našla svoje miesto pri lekárovi, ktorý mi porozprával o skúsenostiach a jeho živote. V tej chvíli som vo svojom živote snáď po prvýkrát skutočne zapochybovala o náhodách.

Príprava na prijímačky, a vlastne celý posledný rok na strednej, boli pre mňa veľkou emocionálnou skúškou. Tuším, že za tak krátke obdobie som toho zažila viac, než za všetky tie predchádzajúce roky svojho života. Chvíľami som bola neuveriteľne šťastná, inokedy nervózna a na pokraji svojich síl. Prekonávala som samú seba a občas i svoj strach (ktorý však vôbec nezmizol), vyplakala hektolitre sĺz, zlomila si srdce, stratila niekoľkých priateľov. Na druhej strane som si však uvedomila, akých skvelých ľudí okolo seba mám a za čo všetko môžem byť vo svojom živote vďačná.

Nedostala som sa však na svoju vysnívanú školu. A i keď som to podvedome tušila, v momente, kedy som si prečítala oficiálne rozhodnutie univerzity, sa mi zrútila predstava o mojom budúcom živote ako domček z karát. Mala som veľa snov. Presťahovať sa do malého historického mestečka, študovať jednu z najušľachtilejších vied, žiť v útulnom malom byte či zaobstarať si zvieratko. V mojej hlave sa však už nič z toho nekonalo. Zapochybovala som o svojom výbere i schopnostiach. Otriaslo to mojím svetom a na malý moment sa Zem prestala točiť.

Ja viem, a hlavne s odstupom času na to človek príde i sám, že sa nekonala žiadna tragédia. Že sa neudialo nič, čo by sa nedalo napraviť či vyriešiť. A ak by som mala povedať pravdu, v určitej chvíli, pár dní po tom preplakanom dni, sa mi i uľavilo. Medicína je náročná. Nedokázala som si však predstaviť, aké to bude, keď budem musieť všetkým priateľom, rodine či známym povedať, že som nebola prijatá. Že som zlyhala a všetkých sklamala.

Tlak okolia a rodiny väčšinou narobí vždy viac škody než dobra. Občas som mala pocit, že som jediná na svete, ktorá si uvedomuje niekoľkotisícovú konkurenciu (a že väčšina z nej sú minimálne takými dobrými študentmi ako ja), pričom zvyšok rodiny vás už vidí jednou nohou na fakulte. V tom lepšom prípade. Inak už rovno s diplomom a titulom v bielom plášti. A tak si zrazu jedného dňa uvedomíte, že to už nie je len o vás a vašej budúcnosti, ale i o zodpovednosti k rodine. 

Dnes, keď píšem tieto riadky, mám za sebou prvý semester, takže síce malú a krátku, ale predsa aspoň nejakú skúsenosť. A i keď zo všetkých strán počúvate o neuveriteľnom množstve učiva a príliš krátkom čase, psychickom tlaku či preplakaných hodinách nad knižkami a myslíte si, že viete do čoho idete, neviete. Skutočne to neviete, verte mi.

Nakoniec, ešte v ten prvý deň, som sa rozhodla podať odvolanie. Bola som pár miest pod čiarou, neexistovalo, že by som sa o to aspoň nepokúsila. Chytala som sa slamky. Túžila som ísť na medicínu, túžila som sa stať lekárkou.

A tak, dnes tu sedím a píšem, zatiaľ čo ma na stole čakajú knižky a skriptá. O pár dní mám svoju prvú skúšku. Ilúzie o tom, ako poctivo a teda i ľahko moja príprava a denný režim na univerzite budú fungovať, som už stratila. Dokonca mám občas chvíle, kedy rozmýšľam, či som nespravila chybu a či je medicína pre mňa to pravé orechové. Ale také myšlienky má asi väčšina študentov. Aspoň v to dúfam.

Dá sa to zvládnuť, občas však nie je iná možnosť než zaťať zuby a päste. Spoznáte vynikajúcich ľudí, ktorí s vami budú zdieľať úspechy i pády, a nahliadnete do tajomstiev ľudského tela. A do pitevne! (pozn.: anatómia ani pitevňa ma neočarili, nič nezáživnejšie snáď ani nepoznám - patológ zo mňa isto iste nebude)

A ak by ste si mali zobrať z tohto článku čo i len jednu vec, tak by ňou bola asi tá, že život nám všetkým dáva druhé šance. Že i keď je niečo náročné, neznamená to, že to nie je tá správna cesta. A že neúspech je snáď tá posledná vec, za ktorú by sme sa mali hanbiť. 

Vedzte, že to, či sa dostane dnu na prvý, druhý či tretíkrát, na odvolanie alebo ako prvý v rebríčku - nič z toho neurčuje, akým dobrým lekárom sa stanete (a to platí i na všetky ostatné povolania). Žiadneho z vašich pacientov to nikdy nebude zaujímať, pretože na tom skutočne nezáleží. A neverili by ste, ale nakoniec tu stretnete toľkých úžasných ľudí, ktorých cesta na medicínu nebola jednoduchá, no teraz patria nielen medzi tých najlepších študentov, no i veľmi skromných a dobrosrdečných ľudí. Tak to nevzdávajte. 

Tajomná, lákavá, čarovná. Bolestivá, skutočná a pravdivá. Taká bola, keď som ju po prvýkrát zahliadla a taká, keď som dychtivo otáčala jej voňavé stránky. Nedokázala som ju pustiť z rúk a po dlhom období bez knižiek som sa vďaka nej zase zamilovala. Do čítania. Do čiernobielych riadkov a do slov. Do príbehov, ktoré vás rozplačú.

Je len niekoľko knižných blogerov a osobností, na ktorých radu dám. Väčšinou siaham po knižkách inštinktívne a nechávam sa viesť svojimi pocitmi, ktoré ma zatiaľ len málokedy sklamali. Keď však Lucka písala o čiernobielej knižke s príbehom zasadeným do obdobia druhej svetovej vojny, vedela som, že si ju musím prečítať. 

Mám rada smutné príbehy, ktoré ma rozplačú. Príbehy, ktoré ma rozcítia. Hovorím to často, no v smútku vidím akúsi krásu, ktorú snáď nikde inde nie je možné nájsť. A priťahuje ma, niekedy viac, než by som sama chcela. 

Románov i skutočných príbehov o druhej svetovej vojne som už prečítala za svoj krátky život veľa. Každý jeden z nich tak trochu zlomil moje srdce, no táto knižka, tá si ho rovno celé ukradla. Tým, aká je iná. Ako nezobrazuje postavy len čiernobielo, ale poukazuje na ľudské chyby. Zanecháva posolstvo.

Posolstvo, že vojaci sa nedelia len na dobrých alebo zlých. Že existovalo mnoho láskavých Nemcov, ktorí s režimom nesúhlasili či dokonca proti nemu bojovali. Že trpeli i oni samotní trpeli a že človek sa môže poučiť z vlastných chýb. 

Obľúbila som si Franku a zamilovala Johna. Posledných pár desiatok strán som napäto sedela a hltala slová dúfajúc, že príbeh skončí pre oboch šťastne. Snáď som v tom momente netúžila po ničom inom viac a zapredala by som i svoju dušu, len aby tomu tak bolo. Tak veľmi sa mi dostala pod kožu. 

Túžila som, aby boli príbehy niektorých postáv rozvedené o trochu viac, než v skutočnosti boli. Videla som veľký potenciál v načrtnutých osobnostiach Frankinho otca a hlavne mladšieho brata, či oboch bývalých priateľov. Znamenalo by to síce viac strán a vybočenie z hlavnej dejovej línie, avšak pri tejto knižke a ľahkosti autorovho písania by mi to vôbec nevadilo. A to je snáď jedinou pripomienkou, ktorú kedy k tejto knižke budem mať. Bolo jej málo.

Zamilovala som sa. A verím, že vy sa zamilujete tiež. 

Pondelky a skoré rána. Nový rok, prvé dni mesiaca - pamätám si, že som ich mala rada snáď už odjakživa. Tie nové začiatky, kedy máme možnosť žiť odznovu, vytvoriť si akúsi pomyslenú hranicu, od ktorej sa človek môže odraziť a zmeniť k lepšiemu. Prísľub a predstava niečoho lepšieho, presne podľa nás. Vždy som milovala nové začiatky.

A tak teda, toto sú moje predsavzatia a ciele na rok 2020. Viem, že ich nie je veľa, no verím, že o to viac a cieľavedomejšie na nich budem môcť pracovať. Snažila som sa ich vymyslieť tak, aby boli čo najreálnejšie a najkonkrétnejšie. A aby priniesli do môjho života nielen radosť, ale i praktický význam. Podeľte sa o tie svoje v komentároch, možno sa navzájom inšpirujeme. :)

 Prajem Vám krásny a úspešný rok 2020.